Nové Košariská (Mischdorf, Mišérd)

Nové košarikská boli historicky najdôležitejšou z troch obcí tvoriacich v minulosti dnešnú Dunajskú Lužnú. Po  nemecky sa volali Mischdorf, po maďarsky Mišérd. Táto obec bola dlho sídlom farnosti. Bol tu totiž farský kostol zasvätený sv. Martinovi z Tours.

Vznik farnosti ako aj tamojšieho farského kostola sa datuje do 12. až 13. storočia. Farnosť „Misser“ sa prvý krát spomýna v súpise farností, ktoré odovzdali v roku 1302 pápežský desiatok. Historické pramene však poukazujú na to, že tunajší kostol a teda aj farnosť, mohli existovať už v 13. storočí.

Zo 14. storočia sú známe aj mená niekoľkých farárov z Mišérdu. V roku 1358 tam bol farárom istý Peter, ktorý sa v latinskom prameni nazýva „plebanus de villa Misser“. Kostol bol zasvätený sv. Martinovi: „Eclesia beati Martini in villa Misser.“ V roku 1400 bol v Mišérde farárom Pavel (Paulus, plebanus de Messen). V roku 1561 sa konala vizitácia farnosti. Vizitátor poznamenal, že kostol a cintorín, ktorý bol v jeho blízkosti, sa udržiava v dobrom stave. Podobne to konštatoval aj vizitátor v roku 1562.

Vroku 1634 bývali už v dedine prevažne Nemci, ktorí sa hlásili k evanjelickému a. v. náboženstvu. Farári boli však v tomto období ešte katolíci. V tomto období sa kostol dostal do rúk evanjelikov a. v. Pravdepodobne to bolo v 40. rokoch 17. storočia a asi aj v rokoch 1698 a 1699, lebo v účtovnej knihe farnosti Mišérd pri záverečnom vyúčtovaní bol farár Ján Marián Dávid Peško de Pešková (Peschko de Peschkova), ktorý bol vtedy súčasne farárom aj v Moste na Ostrove. V nasledujúcich rokoch sa jeho meno už neuvádza a pri vyúčtovaní sa spomína už len kostolný otec (Kirchen Vater). Pri dátume 3. februára 1707 sa píše, že na základe všeobecného súhlasu obce Mischdorf, t. j. Nových Košarísk, Waltersdorf, t. j. Rovinky, a Tatschendorf, t. j. Novej Lipnice, bol zvolený v každej obci konvent. V tomto období prešiel pravdepodobne do rúk evanjelikov a. v. aj farský kostol. Pri roku 1710 je už poznámka: „V týchto časoch bol dom Boží v rukách luteránov (v nemeckom zázname sa použil výraz ,Lutheraner‘), a to až do 2. júla 1710, t. j. do sviatku Navštívenia Panny Márie, keď ho znova získali veriaci rímskokatolíckeho náboženstva“. Farárom v Mišérde bol už vtedy František Matej Husch.

Cintorín v obci Mišérd sa nachádzal v tesnej blízkosti kostola. Pochovávalo sa do neho až do roku 1773. V roku 1774 bol asi vo vzdialenosti 200 krokov zriadený nový cintorín. Pochovávali do neho bezplatne katolíkov i nekatolíkov. Staral sa oň hrobár, ktorý bol podriadený farárovi.

Fara bola v blízkosti kostola a postavili ju v roku 1762. Pri nej bola farská záhrada. Drevo na vykurovanie dostával farár od obce, a to tri siahy mäkkého a tri siahy tvrdého. V čase kanonickej vizitácie pôsobil na fare farár Ignác Krečmáry (Krecsmary), ktorý mal šľachtický pôvod a pochádzal z Banskej Štiavnice. Bol vzdelaný, vedel viacero rečí. Ovládal latinčinu a hovoril aj po nemecky, po maďarsky a, samozrejme, po slovensky. Na fare bola už v roku 1781 dosť bohatá knižnica, ktorá bola sčasti majetkom fary, sčasti to bola súkromná knižnica farára Krečmáryho. Na fare býval aj kaplán, ktorým bol v čase vizitácie Ján Zbrankovič. Pochádzal zo Žarnovice a vedel po slovensky a po nemecky.

Významným pomocníkom farára i kaplána bol organista. Bol ním Ján Stroschneider, rakúsky Nemec. Jeho úlohou bolo hrať počas bohoslužieb (omší i litánií) v nedeľu i v robotný deň na organe a usmerňovať spev. Organista plnil však aj úlohu učiteľa. Mal cvičiť deti v čítaní, písaní, rátaní a v katechéze, teda pomáhal aj pri vyučovaní náboženstva. Jeho úlohou bolo aj sprevádzať farára alebo kaplána pri návštevách chorých, najmä keď ich išli zaopatrovať. V dome fary bola aj miestnosť pre školu, kde sa vyučovalo. Osobitnú izbu tam mal aj organista. Ten dostával ročne plat 112 zlatých.

Do personálu v cirkevných službách patril aj hrobár, ktorý mal ročný plat asi 16 zlatých a počítali tam aj pôrodnú babu, ktorá za služby dostávala ročne asi 25 zlatých.

K farskému kostolu v Mišérde patrili aj sochy a kríže vo farnosti. Sochy boli dve a obe boli z kameňa. Jedna bola v Dénešde a predstavovala dénešdskú Pannu Máriu, nachádzala sa blízko cesty na konci dediny, kde je aj dnes. Druhá bola v obci Rovinka a zobrazovala svätého Jána Nepo-muckého. O sochu Panny Márie sa starali farníci, o sochu Jána Nepomuckého zemepáni. Na území farnosti boli aj tri kríže. Všetky tieto kríže mali korpus ukrižovaného. Jeden z nich bol v dedine Dénešd pred kostolom, druhý na konci Rovinky smerom k Dénešdu a tretí na „Fiertl Feld“. Okrem toho bolo v Mišérde a v Rovinke päť krížov namaľovaných na plechu a pribitých na drevený kríž. Tieto kríže dal urobiť Martin Vŕba, správca panstva v Dénešde, aby ich veriaci mali častejšie na očiach a viac uctievali ukrižovaného.

V roku 1852 farský kostol v Mišérde za nejasných okolností vyhorel prakticky do tla. Kostol by bolo bývalo možné ešte opraviť, ale neboli peniaze. Patróni kostola, ktorými boli svetskí zemepáni, neboli ochotní opravu financovať. Vidieť to z listu ostrihomského arcibiskupa Jána Scitovského, ktorý napísal 6. decembra 1852 hlavnému opátovi do Panonhalmy, že vyhorel farský kostol v Mišérde a že na jeho obnovu nie je teraz žiadna nádej. Žiadal preto hlavného opáta, ktorým bol vtedy Michal Rimely, aby povolil odba-vovať služby Božie pre veriacich farnosti Mišérd vo filiálnom kostole v Dénešde, a to dovtedy, kým nebude farský kostol v Mišérde zreštaurovaný. Filiálny kostol v Denéšde patril totiž v tom čase pod správu Benediktínskeho opátstva. Hlavný opát s odpoveďou neotáľal. Už 17. decembra 1852 napísal arcibiskupovi Scitovskému list, že súhlasí s tým, aby sa bohoslužby konali vo filiálnom kostole v Dénešde, a to dovtedy, kým s pomocou Božou nebude farský kostol v Mišérde opravený.

Bolo to iba 55 rokov od postavenia od postavenia nového pútnického kostola sv. Bartolomeja v Denéšde, kam sa schádzalo množstvo pútnikov k milostivej soche Panny Márie. Tento relatívne nový kostol v Denéšde tak od konca roku 1852 nadobudol charakter farského kostola. Kostol v Denéšde bol priestranný a vyhovoval potrebám farnosti a tak sa, možno aj práve preto, na rekonštrukciu kostola v Mišérde nenašla potrebná vôľa a prostriedky. A tak tento kostol slúži ako farský kostol terajšej farnosti Dunajská Lužná dodnes.

Jánošíková (Schildern, Dénešd)

Druhou významnou obcou farnosti bola dnešná obec Jánošíková, nazývaná po nemecky Dionys alebo Schildern, po maďarsky Dénešd alebo Dienešd, či Dienešdi.

Názov obce vznikol od latinského mena Dionysius, Dionýz. Sv. Dionýz bol prvým parížskym biskupom a je jedným z patrónov Francúzska. Obec Dionys patrila pôvodne k Bratislavskému hradu, ale v roku 1258 vtedajší majiteľ Elek (Alexander) časť obce predal a časť odstúpil ako náhradu za svoj dlh benediktínskemu opátstvu na Hore sv. Martina (dnešná Panonhalma). Tak sa dedina dostala na dlhé storočia do vlastníctva opátstva, čo pozitívne vplývalo na jej ďalší vývoj i na vývoj jej obyvateľov. Tiež v nej bol kostol zasvätený sv. Bartolomejovi apoštolovi, ktorý tu Benediktíni postavili.

Hoci kostol v Dénešde nebol farský a od farského kostola v Mišérde nebol ani veľmi vzdialený, predsa v čase náboženských rozbrojov v 17. storočí plnil aj funkciu farského kostola. Okolo roku 1640 sa napr. zmocnili fary i farského kostola v Mišérde evanjelici a. v. V dedine Dénešd a Szemet (Kalinkovo) ostali však obyvatelia katolíci, ale nemali katolíckeho kňaza, aby im vysluhoval sviatosti. Opát z Hory sv. Martina Andrej Placidus Magger (opátom bol v rokoch 1647-1667) sa s takýmto stavom nemohol zmieriť. Nechcel dopustiť, aby sa obyvatelia jeho panstva stali evanjelikmi a. v. Rozhodol sa previesť centrum náboženského života do Dénešdu. Osobne sa vybral do tejto dediny, aby tu dal do poriadku pomery, ktoré vznikli obsadením farského kostola, fary a školy evanjelikmi a. v. S obyvateľmi Dénešdu i Szemetu sa dohodli na vážnych organizačných opatreniach a zmenách. Urobili o tom aj zápisnicu, datovanú v Dénešde 10. apríla 1647. Podpísal ju opát z Hory sv. Martina Andrej Placidus Magger, za obyvateľov Dénešdu Pavel Gyulassy a za obyvateľov Szemetu Šimon Buday.

Podľa tejto dohody sa Kostol sv. Bartolomeja apoštola v Dénešde stal sídlom novej fary. Za farára menoval opát benediktínskeho mnícha zo svojho kláštora Juraja Szentsimonyiho. Keďže kostol v Dénešde bol dosť schátraný a ošarpaný, dohodli sa, že sa čím skôr pozbierajú peniaze, aby sa ešte v roku 1647 mohlo začať s jeho opravou. Obyvatelia Dénešdu i filiálky v Szemete sa k tejto dohode pripojili.

V ďalšej časti dohody sa prijali opatrenia na zaopatrenie farára. Opát bol ochotný dať určité množstvo rolí, aby sa na nich mohlo pestovať obilie pre potrebu farára a jeho domácnosť. Päť z týchto rolí poorú obyvatelia z Dénešdu, tri obyvatelia zo Szemetu. Farár ich dá obsiať vlastnou pšenicou. Palivové drevo mali dodať farárovi obyvatelia. Za krst mali dávať 12, za sobáš 25 a za pohreb 30 denárov a ak bude farár pri pohrebe aj kázať a slúžiť sv. omšu, majú sa mu pozostalí odmeniť podľa svojich možností. Opát sa zaviazal, že dá kňazovi ošatenie, omšové rúcha a pre kostol zvon. Byt pre farára a pre učiteľa mali postaviť spoločne opát a obec.

Nový dénešdský farár Gregor Szentsimonyi bol mimoriadne horlivý. Pod vplyvom jeho pôsobenia sa vrátila do katolíckej cirkvi veľká časť tých, čo sa predtým stali evanjelikmi a. v. Ale ani tento horlivý apoštol neostal natrvalo dénešdským farárom. Prejavil záujem odísť pracovať do misií. Prípravu na prácu v misiách šiel robiť do misionárskeho domu v Rakúsku roku 1684, kde sa ďalšie stopy po ňom strácajú.

Medzitým sa zmenili aj pomery v Mišérde. Protestantský farár sa odtiaľ odsťahoval a znova tam prišiel katolícky. Opát po dohode s ostrihomským arcibiskupom súhlasil s tým, aby sa k mišérdskej fare pričlenila opäť ako filiálka dedina Dénešd. Ponechal jej ako dar aj zaopatrenie, ktoré poskytol farárovi v Dénešde. Vikár arcibiskupa však nechcel so zlúčením fary v Mišérde a v Dénešde súhlasiť a vyzval hlavného opáta, ktorým bol Egi-dius Gencsy (1667-1684), aby bol v Dénešde osobitný farár. Opát vysvetlil, prečo jeho predchodca zriadil v Dénešde osobitnú faru, ako aj okolnosť, že teraz to už nie je potrebné, pretože dvaja farári tam nemôžu pre chudobu existovať. V roku 1684 zveril vikár správu fary v Dénešde spolu s filiálkou v Szemete do správy diecézneho kňaza Michala Tajnayho.

V roku 1698 bola správa fary na krátky čas zverená benediktínovi Placidovi Bühelovi, ale ten sa pre neznalosť maďarského jazyka musel funkcie čoskoro vzdať a prepustiť miesto Petrovi Fittusovi, ktorý už nebol benediktínom a  do funkcie ho menovalo arcibiskupstvo.

V roku 1710 sa kostol sv. Martina v Mišérde vrátil do rúk katolíkom. Obec Dénešd bola preto v 18. storočí opäť filiálkou Mišérdu. V tomto období sa tu však začali diať podivuhodné veci okolo sochy Preblahoslavenej Panny Márie v kostole v Denéšde. K tejto milostivej soche začínalo prichádzať čoraz viac pútnikov a tak bolo čoskoro potrebné začať so stavbou nového kostola. Nový kostol bol postavený v rokoch 1790-1797 napriek tomu, že kláštor Benediktínov na Panonhalme bol v r. 1786 zrušený Jozefom II. Po zničení farského kostola v Mišérde požiarom sa v r.1852 stal nový kostol v Dénešde farským a zároveň pútnickym kostolom a centrum farnosti sa natrvalo presunulo do Dénešdu (Jánošíkovej). Tento kostol je aj súčasným farským kostolom Povýšenia svätého kríža.

V r. 1945 bolo pôvodné obyvateľstvo z veľkej časti nahradené slovenskými obyvateľmi z oblasti Terchovej a obec dostala pomenovanie Jánošíkova.

V roku 1974 sa obec Dénešd (v tom čase už Jánosíkova) zlúčila z obcami Nová Lipnica a Nové Košariská a vznikla tak terajšia obec Dunajská Lužná. Dunajská Lužná sa tak zároveň stala sídlom tunajšej farnosti. Na konci 20. storočia tu bola postavená nová fara, ktorá sa v r.1996 stala sídlom Dominikánskeho konventu v Dunajskej Lužnej.

Nová Lipnica (Tatschendorf, Torcs)

Súčasnú obec Dunajská Lužná Tvorí okrem pôvodných obcí Nové Košariská a Jánošíkova aj Nová Lipnica. Po nemecky sa nazývala Tatschendorf alebo Tarcsendorf a po maďarsky sa jej hovorilo Torcs.

Práve jej blízkosť s uvedenými dedinami, v ktorých boli kostoly, ako i pomerne malý počet obyvateľov, boli príčinou, že si tam obyvatelia nepostavili vlastný kostol. Mali totiž pomerne blízko do farského kostola v Mišérde alebo do filiálneho kostola v Dénešde.

Od roku 1864 tu však stojí gotická zvonica, ktorá bola v devedesiatych rokoch minulého storočia zrekonštruovaná.

V roku 1948 sem bola presídlená časť obyvaťeľstva z Veľkej Lipnice na Orave, ktorá je už v súčasnosti časťou Poľska. Pôvodná dedina Torcs tak zmenila svoj názov na Nová Lipnica a od roku 1974 sa stala súčasťou Dunajskej Lužnej.

Rovinka (Csölle, Waltersdorf)

Filiálkou farnosti Dunajská Lužná, ktorá mala vlastný kostol len od konca 18. storočia, bola obec Rovinka. Po maďarsky sa volala Csölle, po nemecky Waltersdorf.

Pôvodne to boli dve obce nazývané Dolná a Horná Čela, po nemecky Ober a Unter Waltersdorf, po maďarsky Alsócsölle a Felsócsölle.

Prvá písomná zmienka o obci Dolná Čela pochádza z roku 1235. Od roku 1532 sa spomína aj Horná Čela. Obe obce patrili k farnosti Mišérd, kam chodili ich obyvatelia aj do kostola. Z Hornej Čely chodili ľudia do kostola najmä do Biskupíc, táto časť obce bola totiž bližšie k Bratislave. Ani v jednej z týchto dvoch dedín nebol kostol, hoci aj v terajšej literatúre sa ešte tvrdí, že tam kostol bol a dokonca sa vyslovujú domnienky o patrocíniu. Súčasný kostol v obci Rovinka bol postavený až v roku 1798.

V roku 1781 počas kanonickej vizitácie žilo v Dolnej Čele len 173 ľudí, z toho bolo 152 katolíkov a 21 evanjelikov a. v. Obec tvorilo prevažne maďarské obyvateľstvo.

V roku 1913 sa obe Čely zlúčili do jednej obce nazývanej Čela (Csölle, Waltersdorf). Takto sa obec volala až do r. 1948, kedy ju premenovali na Štefánikovce, podľa Milana Rastislava Štefánika. Od roku 1960 nesie dnešný názov Rovinka.

Kalinkovo (Szemet)

Dedina Kalinkovo (Szemet) patrila pôvodne ako kráľovský majetok k Bratislavskému hradu. Leží 7 km na severozápad od Šamorína. V 15. storočí patrila k panstvu grófov zo Sv. Jura a Pezinka. Podľa urbára pezinsko-svätojurského panstva z roku 1617 patrila polovica dediny svätojurskému a polovica eberhardskému (malinovskému) panstvu, neskôr patrila celá dedina eberhardskému panstvu. Rozrastala sa len pomaly. Roku 1600 mala 28 domov. Ani počet obyvateľov nebol veľký, a tak pre nich postačoval malý románsky kostolík z konca 13. storočia, hoci všetci obyvatelia Kalinkova patrili k rímskokatolíckemu náboženstvu. Preto sa aj roku 1647 pridali k panonhalmskému opátovi pri zakladaní novej farnosti v Dénešde. Kalinkovo sa tak ako katolícka obec stalo filiálkou novej farnosti Dénešd, ktorú založil opát na území farnosti Mišérd v roku 1647, pretože tam sa nasťahovalo evanjelické obyvateľstvo. Úzke vzťahy medzi obcami Szemet, Gútor a Dénešd sa preniesli i na farnosť Mišérd, keď sa znova stala jedinou farnosťou v tomto regióne. Kalinkovo tak patrilo do tunajšej fanosti až do prvej polovice 20. storočia.

Pôvodné nemecké obyvateľstvo postupne splývalo s okolitým maďarským obyvateľstvom Žitného ostrova, až sa celkom pomaďarčilo. V roku 1828 tu bolo 64 domov a 409 obyvateľov. V roku 1851 Elek Fényes opisuje obec takto: „Szemeth, maďarská dedina v Bratislavskej župe, od Dénešdu na 1 fertáľ, pri jednom starom’ramene Dunaja. Ráta s 457 katolíckymi, 9 evanjelickými obyvateľmi. Lúky a lesy má dobré, veľa kapusty a ciroku sa tu urodí. Zemepánom je eberhardské panstvo. Posledná pošta Šamorín (za Bratislavou).“

Od 30. rokov 18. storočia sa farnosť Mišérd stala aj centrom pre vedenie jednotných matrík narodených, sobášených i zomrelých. Jednotné matriky pre obce Nové Košariská, Jánošíkova, Nová Lipnica, Rovinka, Kalinkovo a Hamuliakovo sa viedli za roky 1737-1779, 1780-1831, 1832-1852, 1853-1880, 1881-1917 a matrika zomrelých sa viedla aj za roky 1881-1940.

V rokoch 1885-1895 boli, postavené hrádze na ochranu obce a úrody miestnych poľnohospodárov pred povodňami, ktoré pravidelne spôsobovala rieka Dunaj.

V roku 1929 bol v obci postavený nový rímskokatolícky kostol zasvätený sv. Františkovi z Assisi (Serafínskemu). Pôvodný románsky kostolík bol neskôr v roku 1936 zbúraný.

Obce Hamuliakovo (Gútor) a Kalinkovo (Szemet) boli neskôr pričlenené z cirkevnosprávnej stránky k farnosti Šamorín. Hamuliakovo bolo filiálkou farnosti Šamorín už v polovici 19. storočia, hoci do matričného obvodu farnosti v Dunajskej Lúžnej (Mišérde) patrilo až do konca druhej svetovej vojny.

V období II. svetovej vojny žilo v obci 555 obyvateľov, z toho 553 katolíkov a dvaja židia. Po ukončení II. svetovej vojny v máji 1945 sa stal Semet opäť súčasťou Československa, naďalej však ako filiálka patril k farnosti v Šamoríne.  Hoci vojna skončila, pre tunajších ľudí to boli aj naďalej ťažké časy. Obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práv a boli im zatvorené školy. Do konca r. 1945 sa sem prisťahovalo 10 rodín z Kysúc, ale časom tu zostali len tri. R. 1946 bola časť obyvateľov maďarskej národnosti násilne odvlečená na nútené práce do Čiech (po r. 1948 sa vrátili domov). Na ich miesto sa prisťahovalo viac ako 20 rodín z Rumunska. V roku 1947 bolí vysídlené do Maďarska takmer všetky rodiny väčších a stredných roľníkov. Na ich usadenie sa boli určené obce Csávolya, Nagynyárad a Majsra. Na miesto vysťahovalcov sem presídlili slovenské rodiny z maďarskej obce Sári (dnes Dabas-Sári). Tak sa značne zmenilo zloženie tunajšieho obyvateľstva. Noví občania Semetu bezplatne dostali obuv, šatstvo a potraviny. Až po rroku 1948 sa pomery čiastočne ukľudnili a usporiadali. V máji 1948 bolo meno obce zmenené na Kalinkovo.

Zaujímavý je vývoj počtu obyvateľov obce. Kým r. 1869 tu žilo 434 obyvateľov, ich počet sa do r. 1900 znížil na 419, ale v nasledujúcom období sa neustále zvyšoval. Tak r. 1921 tu bolo spísaných 465 obyvateľov, r. 1940 ich tu žilo už 547. V roku 1948 tu bývalo len 480 občanov, možno to pripísať vojnovým udalostiam a nepokojnému povojnovému obdobiu. Ale do roku 1970 sa tu počet obyvateľov zvýšil na 725, do roku 1991 na 849 a v roku 1999 tu žilo 876 občanov.

Filiálka Kalinkovo bola napokon dňom 1.4.2007 odčlenená od farnosti Šamorín a pričlenená k farnosti Dunajská Lužná.