Tento kostol by ste dnes v Kalinkove márne hľadali. Po postavení nového kostola v prvej polovici 20. storočia bol totiž zbúraný. Terajší kostol stojaci v Kalinkove funguje ako farský kostol našej farnosti iba od 1. 4. 2007. No bol to práve onen pôvodný neskororománsky kostolík, ktorý v minulosti patril k farnosti v Mišérde (Nové Košariská), prípadne v Dénešde (Jánošíkova).

Presné historické údaje o stavbe kostola v Kalinkove nemáme. Zachovala sa z neho len fotografia z roku 1931, z ktorej si môžeme urobiť obraz, ako kostol vyzeral a kedy bol asi postavený. Z fotografie sa dá usúdiť, že šlo o neskororománsky kostol zo začiatku druhej polovice 13. storočia. Bol postavený asi okolo roku 1260 z pálených tehál ako väčšina neskororománskych kostolov na Žitnom ostrove v 13. storočí. Kostol pozostával z presbytéria, lode a veže. V druhej polovici 16. storočia pristavili k nemu sakristiu.

Bol veľmi podobný kostolu v Gútore (Hamiliakovo). Bola to jednoloďová stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria a predstava-nou vežou, Charakteristické boli úzke štrbinové okná lode a presbytéria, na veži boli románske okná zaklenuté na stĺpik. Výrazný bol ústupkovitý vstupný portál na južnej strane lode zakončený trojuholníkovým tympanónom a na bokoch predĺženým ostením. V 16. stor. bola k severnej stene presbytéria pristavaná sakristia. Od roku 1647 bol Semet pripojený k farnosti Dénešd.

Starší odborník pre dejiny umenia a umelecké pamiatky Arnold Ipolyi-Stummer (1823-1886), ktorý bol kňazom a od roku 1871 aj banskobystrickým biskupom, napísal dielo Opis stavebných pamiatok Žitného ostrova. V roku 1856 opisuje kostol takto:

Szemeth (Bratislavská župa), V listinách sa od r. 1335 často spomína (Cod. Dipl. VIII. 4. 661; 1351; IX. 2. 70; 1356: IX. 7. 163. a X. 6. 318.). Podľa záznamov šamorínskej fary, aj toto miesto malo mať svoju samostatnú faru, hoci v Pázmányových záznamoch, ani v listine fár bratislavského arcidekanátu z r. 1390 nie je zaznačená. Tunajší malý starší kostol bol pôvodne postavený v gotickom štýle (?) a temer celkom sa podobá na kostol v Gútore (Hamuliakovo), ktorý sa nachádza v bezprostrednom susedstve a s ktorým bol pravdepodobne postavený v tom istom čase. Interiér kvôli nevyhnutným opravám bol úplne prestavaný, svätyňa s trojstranným uzáverom, podobne ako loď namiesto zrútenej gotickej (?) klenby je dnes krytá len rovným stropom. Z umeleckej výzdoby svätyne je možné vidíef len jednotlivé zvyšky okolo otvoru železnou mrežou uzavretej niky (pastofórium). Exteriér ešte hlása gotický (?) štýl temer členenými opornými piliermi a zo štvorca veža prechádzajúca do oktogonálu je zakončená ihlancom, na rohoch obkolesená štyrmi malými vežičkami. Na predošlej (veži) sa zachovalo gotické (?) dvojité združené okno v pôvodnom stave, kým okná kostola boli v novšej dobe zväčšené a upravené s polkruhovým zakončením.
Pozornosť vzbudzuje na jednom bočnom oltári použitý, olejovými farbami na drevo maľovaný obraz, ktorý na viacerých plochách znázorňuje momenty zo života sv. Jána Krstiteľa. Zloženie týchto obrazov sa trochu podobá na tzv. krídlové oltáre, ale takto ho nazvať nemôžeme. Aspoň som nezbadal, či kedysi boli na ňom použité boky na zatváranie a otváranie, aj v tomto prípade som pomaľované zadné steny nevidel, keďže stavba oltára je zosilnená v strede. Obdĺžnikový obraz popri priestrannej plochy stredu je ešte delený na štyri menšie bočné plochy. Nad ním sa v strede týči ešte jedna plocha s polkruhovým zakončením, ktorá je znova delená na dve plochy, podľa toho tak na siedmich plochách možno vidieť nasledujúce výtvory, na vyčnievajúcej ploche v prvom priestore: 1. pán Boh v obvyklej podobe starého šedivého bradatého muža. 2. pod ním v druhom priestore je Blahoslavená panna Mária. 3. Na jednom bočnom priestore hlavnej plochy je obraz Baránka Božieho s podpisom „Ecce Agnus Dei“ (Ajhľa Baránok Boží), na druhej je zobrazené narodenie sv. Jána s podpisom: „multi in nativítae eius gaudebunt“ (potom sa mnohí tešili jeho narodeniu). 5. Na ľavej strane na jednom menšom obraze je podpísané: „vadít in desertum“ (vyšiel do pustatiny), mladý Ján je na odchode, za ním pozerajú lúčíaci sa rodičia so zaslzenými očami. 6. Tento pod druhým bočným priestorom: Herodes s manželkou sedí na tróne, pred nimi však hrozivo stojí sv. Ján, podpis: „non licet tibi uxorem fratis tui habere“ (brat nemôže žiť s tvojou manželkou). 7. Nakoniec na strednej hlavnej ploche sedí Ján vo väzení, v popredí stoja kati, v pozadí Herodias drží sťatú hlavu na podnose (caput in disco, slov.: jeho hlava na jednom podnose), podpis a nasledujúci chronostíkon: MlnVltVr Caplte LaVDabltVr Infinite (Sťali mu hlavu, ale naveky ho budú velebiť). Podlá toho bol zhotovený r. 1667. Hoci samotná maľba nie je nijakým zvláštnym umeleckým dielom, popritom jednako na Žitnom ostrove nie je veľa podobných lepších obyčajných malieb svätých zo XVII. a minulého storočia (v našom prípade sa jedná o XVIII. stor), ale ako vidno, svedčí o starostlivom koncipovaní a usporiadaní. Kedže ho podľa jeho formy môžeme datovať do podstatne staršej doby ako je udaný vek, možno je to len kópia akéhosi významnejšieho originálu. Obstojne udržiavaný, iba vyžaduje malé vyčistenie a starostlivosť.

Požiar r. 1864 zrejme značne poškodil budovu a Ipolyi by ju videl za necelé desaťročie ešte v horšom stave. Bola vymenená pôvodná strecha kostolnej veže za plechový ihlan, samozrejme bez postranných vežičiek. Kostol na hlavnej štítovej fasáde bol rozšírený nie príliš vkusnou prístavbou schodišťa na chór a vežu i novou predsieňou pred vstupom vo veži. Krásny portál na južnej fasáde bol zamurovaný. Od 30. rokov 18. stor. sa v Mišérde viedli spoločné matriky narodených aj pre obce Gútor a Dénešd až do roku 1917, matrika zosnulých sa viedla do roku 1940.

Kostol chátral a na začiatku 20. stor. bolo rozhodnuté postaviť nový kostol v strede obce. Po jeho dostavbe a vysvätení v roku 1930 sa starý románsky kostolík nepoužíval a opustená budova bola v roku 1936 zbúraná. Dokonca okolo roku 1965 boli jeho základy zasypané novou dunajskou hrádzou.